Káva je v našom kultúrnom okruhu jedným z najobľúbenejších horúcich nápojov. Od svojho objavenia ovplyvnila rozhodujúcim spôsobom hospodársku, politickú a sociálnu štruktúru mnohých krajín. Či už ako predmet obradnej, štýlovej prípravy, vypitá narýchlo v stoji alebo konzu­movaná z uzatvoreného pohárika cestou do práce („take away“): káva je a zostane súčasťou našej kultúry.

9. storočie

Dejiny kávy sa začínajú neďaleko Rajskej záhrady, najstaršie stopy vedú do Etiópie, habešskej vysočiny a do Kene. O objavení „čierneho zlata“ vypovedajú početné legendy. Dej najznámejšej a najstaršej z nich sa odohráva v 9. storočí v Oriente a rozpráva o arabskom pastierovi menom Kaldi. Kaldi pásol svoje kozy v horách Jemenu. Stádo vyháňal každý deň vždy na inú pastvinu. Jedného dňa sa jeho kozy pásli na kroch obsypaných neznámymi červenými plodmi a Kaldimu bolo nápadné, že potom šantili a vyvádzali divokejšie a dlhšie ako inokedy.
Keď sa o tejto príhode dozvedel opát neďal­ekého kláštora, dal plody aj celé kry zozbierať a uvariť z nich nápoj pre svojich rehoľníkov. A naozaj: u mníchov sa po vypití tohto nápoja dostavil podobný účinok, mohli zrazu celé noci zotrvávať na modli­tbách bez toho, aby ich zmáhala únava. V krátkom čase si na nový nápoj zvykli a začali sa ním zásobovať. Počas obdobia dažďov sušili vetvičky kra plné plodov priamo nad otvoreným ohňom. Keď im raz jedna z nich nepozo­rovane spadla do ohňa, bobule zuhoľ­nateli a okolím sa začala šíriť nezvyklá aróma. Prilákaní zaujímavou vôňou pozbierali mnísi popra­skané bôby z popola, rozmrvili ich a zo vzniknutého prášku uvarili svoj obľúbený nápoj. Aké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že chuť takto pripra­veného nápoja je ešte omnoho lahodnejšia a jeho vital­i­začný účinok pritom zostáva zachovaný. Tajomstvo kávových zŕn bolo odhalené!

14. storočie

Prvé stáročia dejín kávy zostávajú naďalej zahalené tajomstvom. Zmienky o káve a jej pestovaní v teraso­vitých záhradách Jemenu sa v histo­ri­ckých prameňoch opäť objavujú až v 14. storočí. Počiatky pláno­vitého pestovania kávy nachádzame práve tu, v Jemene. Do tejto oblasti priniesli kávu pravde­po­dobne etiópski bojovníci, ktorí niesli červené kávové bôby so sebou ako súčasť svojho proviantu. Z prísta­vného mesta Adenu v južnom Jemene sa káva neskôr dostala do Mekky, svätého mesta islamu.
Mekka bola už v tejto dobe dôležitým centrom arabského sveta – miestom, ktoré musí každý veriaci moslim aspoň raz v živote navštíviť. Tu vznikli prvé kaviarne, v ktorých sa pútnici zo všetkých kútov sveta mohli zoznámiť s kávou a obľúbiť si ju. V tejto oblasti má pôvod aj názov nového nápoja, „káva“, pochádzajúci z arabsko-tureckého slova „kahve“ („omamný nápoj“).

16. storočie

Práve tento „omamný“ účinok sa v roku 1511 stal príčinou zákazu kávy zo strany mocných nábože­n­ských vládcov, pretože jej účinok považovali za podobne škodlivý ako účinok alkoholu. V krátkom čase boli na ich príkaz spálené všetky zásoby kávy a jej predaj zakázaný. Skutočným dôvodom zákazu nebol však ani tak „omamný“ účinok kávy, ako skôr čím ďalej tým väčší počet kaviarní, obávaných ako liahne politi­ckého voľnomyšlienkarstva. Ďalšie šírenie kávy to však už nemohlo zastaviť. Mekka bola križo­vatkou početných obchodných ciest, a tak bolo len otázkou času, kedy sa zrnková káva začne predávať aj v ďalších veľkých mestách tej doby – v Káhire, Damašku alebo Aleppe. Centrom obchodu s kávou sa stalo rozkvi­tajúce obchodné jemenské prístavné mesto Mokka ležiace na brehu Červeného mora. Názov tejto niekdajšej kávovej metropoly sa potom stal synonymom silnej arabskej kávy.

Pre zaistenie svetového monopolu zakázali vládcovia Jemenu vývoz kávovníka. Krajinu smeli opustiť iba pražené alebo varené zrnká kávy, ktoré sa už na výsadbu nedali použiť. Krádeže kávovníkov sa navyše prísne trestali. Z tohto dôvodu sa potom dlho mimo Jemenu v žiadnej inej krajine káva nepestovala.

17.storočie

Až v roku 1618 sa istému holan­dskému obcho­dníkovi podarilo niekoľko vzácnych kávových krov z krajiny prepa­šovať. Zakrátko nato sa botanikom vo vtedajšej holandskej kolónii Jáve (dnešná Indonézia) podarilo vypestovať z prvých sadeničiek ozajstné kávovníky. Na prevzdušnenej lávovej pôde a vo vlhkom podnebí ostrova sa kávovníkom darilo a vznikla tak prvá zámorská kávová plantáž na svete.

Ešte v tom istom 17. storočí sa prvá zrnková káva dostala vďaka obchodnej spoločnosti East Indies do Európy a tiež ostatné koloniálne mocnosti začali vo svojich zámor­ských kolóniách experi­me­n­tovať s pesto­vaním kávy: Briti na Jamajke a v Afrike, Portu­galci v Brazílii, Francúzi na Antilách a vo Francúzskej Guayane. Približne v rovnakom čase dorazila káva aj do Nemecka. Už v roku 1673 bola v slobodnom hanzovom meste Brémach otvorená prvá kaviareň na nemeckom území. O dva roky neskôr otvorila svoje brány druhá nemecká kaviareň v Hamburgu a z týchto oboch centier námorného obchodu sa nový nápoj rýchle rozšíril do celého Nemecka.

Ak je reč o kaviarňach, napadne však človeku ako prvá Viedeň. Rozšírenie kaviarenskej kultúry v rakúskej metropole v dnes známom meradle má však drama­tické histo­rické pozadie: v roku 1683 bola Viedeň obliehaná Turkami a zachránená nakoniec len vďaka jednému zo svojich občanov prezl­e­čenému za Turka. Statočný muž prekĺzol v prestrojení tureckým obliehaním a privolal pomoc Lotri­n­ských, s podporou ktorých sa Viedenčanom nakoniec podarilo zahnať Turkov na útek. V panike zostalo na mieste okolo 500 vriec zelených kávových bôbov. Tak sa dostala káva do Viedne.
Horká turecká káva moka však spočiatku Viedenčanom príliš nechu­tila. Nápadití majitelia kaviarní však nový nápoj vzápätí vylepšili šľahačkou a medom a pome­novali novinku „Wiener Melange“, teda „viedenská káva“. Keď potom Viedenčania k svojej káve začali podávať aj drobné cukrárske výrobky, mali kaviarne definitívne vyhrané. Podľa rozprávania nezostala pred zvodmi sladkostí ku káve ušetrená ani cisárovná Alžbeta nazývaná Sissi – a nielen ona… Viedenská kultúra pitia kávy a kaviarní je dodnes vo svetovom meradle jedinečná.

18. storočie

Rozkvet kaviarenskej kultúry sa nezastavil ani pred hranicami Nemecka. Priateľské posedenia sa odohrávali čím ďalej tým častejšie pri káve a zákuskoch. V kaviarňach sa často konali aj malé verejné koncerty známych umelcov. Jedným z nich bol aj Johann Sebastian Bach. Jeho slávna Kávová kantáta bola uvedená v roku 1732 práve v kaviarni.

Pomer pruského štátu k obľúbeným plodom kávovníka bol podobne prísny ako vzťah jemen­ských vládcov o niekoľko stáročí predtým: na dovoz a praženie kávových bôbov mal monopol štát. Prekonanie colných hraníc nebolo pre pašerákov jedno­duché a používali preto niekedy naozaj kuriózne triky. Tak napríklad je známy prípad, keď káva bola cez hranice dopravená v rakve, v ktorej podľa tvrdenia „trúchliacich pozostalých“ bola uložená príbuzná, zosnulá na malomo­ce­nstvo. Zo strachu pred smrtiacou chorobou zachovali colníci úctivú vzdialenosť a prevoz rakvy s údajne 1,5 až 2 metri­ckými centami kávy bez okolkov povolili.

19. storočie

V priebehu 18. a 19. storočia koloniálne mocnosti svoje kávovníkové plantáže v Afrike a Južnej Amerike neustále rozši­rovali. Dnes sa medzi 23. severnou a 25. južnou rovno­bežkou rozpre­stiera okolo celej zemegule takzvaný kávový pás a káva sa po rope stala druhým najväčším svetovým obchodným artiklom. Kostarika, Brazília, Kolumbia, Mexiko, Indonézia a Keňa predstavujú len malý výber z celkového počtu asi 50 krajín vyvážajúcich kávu. Celkový svetový ročný objem zberu predstavuje asi 6 miliónov ton surovej kávy, z toho ide cca 5 miliónov ton na vývoz. Asi pre 100 miliónov ľudí je pestovanie a spracovanie kávy priamo či nepriamo obživou.

História kávy je históriou úspechu. Vinie sa ako červená niť dejinami sveta a je ukážkou toho, akej námahy a akých obetí je človek na ceste za týmto povzbudzu­júcim nápojom schopný. V čase inflácie v Nemecku dvadsiatych rokov sa cena za libru zrnkovej kávy vyšplhala až na sumu troch miliárd mariek. Za druhej svetovej vojny ochromili colné obmedzenia trh s kávou dokonca úplne. Možno však, že práve tieto roky odriekania prispeli nakoniec k tomu, že káva je dodnes symbolom slobody a ničím neska­l­eného pôžitku.